Vítame vás na našom blogu!





Na tomto blogu sú len MARS fictions !
Pokiaľ máš nejakú poviedku s MARS
píš na → evajohnson@azet.sk (administrátor)


ale najprov musíš splniť tieto 3 úlohy :
 


1# - Napíš ako sa voláš a ako sa chceš podpisovať

2# - Odkedy píšeš a konkrétne, kto v poviedke vystupuje

3# Napíš o čom to je
 

Ak to splníš, #DeathbyEva. ti ju zverejní na našom blog !
 
 
PRAJEME PEKNÉ ČÍTANIE ! 
s pozdravom #DeathbyEva. & DRE▲MER


Is this the end I feel? - 16. kapitola

29. června 2013 v 20:19 | #Death by Eva. |  #IsThisTheEndIFeel?
Vyzul som si svoje topánky a chytil ich pevne do rúk. Pozrel som sa na ňu a len sa mi uhla. Usmial som sa a spokojne som vošiel dnu. Zavrela po mne dvere a ja som svoje topánky položil na zem. Poobzeral som sa okolo seba. Bolo to presne ako u mojej mamy. Bolo to také obyčajné, cítil som sa skvele. Pozrel som sa na ňu a spýtal sa :

- Kde sa usadíme?

Obišla ma a smerovala do obyvačky. Tak som za ňou kráčal a pozrel som sa na svoje nohy. No keď zastavila, narazil som do nej. Ihneď som sa vystrel a nahodil som svoj zašokovaný pohľad. Len sa zasmiala a povedala :

- Nič sa nedeje. Ukľudni sa.
- Nie nie, lenže sa ti ospravedlnujem.
- Lenže sa nič nestalo.

Zasmial som sa na nej a nechal to plávať. Postavil som sa vedľa nej a dobre som si obzrel obyvačku. Televízia bola plazmová položená na drevenom stolíku a gauč bol vo farbe hnedej. Sadli sme si na gauč a opäť som sa okolo seba poobzeral. Pozrel som sa na stolík, na ktorom boli položené obrázky. Bolo na nich malé dievčatko a jej rodičia.

- To si ty?
- Áno.

Postavila sa a vzala obrázok do rúk. Usmiala sa a tvárila sa šťastne. Keby ja vidím svoju fotku a zaspomínam si na svoje detstvo, netvárim sa tak ako ona. No napokon jej úsmev odpadol a začali jej tiecť slzy. Sadla si na gauč a ruky prekrížila. Napokon ruky položila na svoju tvár a začala plakať. Keďže som sa jej moc vyptávať, jednoducho som ju objal. Ruky som si položil na jej chrbát a jemne ju hladkal. Bola celá studená, triasla sa. Snažil som sa ju upokojiť. Odlepila sa odomňa a utrela si slzy. Keď už bola trocha v poriadku, spýtal som sa jej :

- Môžem vedieť, prečo si plakala?
- Na moje prvé narodeniny mi zomrela mama. Dozvedela som sa to až vtedy, keď som bola väčšia. Asi v 15-tich neviem. Takže keď mám narodeniny smútim a aj oslavujem. Neviem, akú mám mať vtedy náladu.
- A na čo zomrela?
- Nemohla dýchať. Otec mi povedal, že keď bola v nemocnici a spala, už sa nezobudila. Zomrela v spánku.

Len som si vzdýchol a silno ju objal. Neprežil by som , keby mi mama umrie. Žena, ktorá ma porodila a starala sa o mňa. Keď som bol puberťák, nenávidel som ju ale to bolo hlúpe. Je hlúpe sa hnevať na matku len preto, lebo spravíte niečo zlé.
Potom som sa od nej odlepil a rukou som jej prešiel po líci, po pritom som jej rozotrel slzu po líci. Potichu som povedal :

- To bude dobré.
- Už je.

Usmiala sa a povedala :

- Vidíš, to je to, prečo ťa mám rada. Si jednoducho, výnimočný. Nehovorím to často ale asi som si našla najlepšieho kamaráta.

Len som sa na ňu nechápavo pozrel. Odvrátila odomňa pohľad a chytila mi ruky.
 

13 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Gee Gee | Web | 30. června 2013 v 9:59 | Reagovat

moc se mi to líbí vvážně hezky píšeš

2 #Death by Eva. #Death by Eva. | 30. června 2013 v 10:29 | Reagovat

[1]: Děkuji. :-)

3 zdenka zdenka | 1. července 2013 v 15:02 | Reagovat

super je to pěkné piš dál :)

4 Katty Katty | Web | 1. července 2013 v 15:32 | Reagovat

úžasné jako vždy

5 #Death by Eva. #Death by Eva. | 1. července 2013 v 21:52 | Reagovat

[3]:

[4]: Děkuji móóóc. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama